<< kapitola II.

KAPITOLA III

Návšteva

Slnko už dávno z vysoka osvetľovalo celú izbu. Harry ešte spal, dom bol stále tichý. Jeho posteľ ostávala v tieni, preto sa zobudil až takmer pred obedom. Hoci spal na nepohodlnej vojenskej posteli, cítil sa výborne. Sviežo a dobre naladený. Obliekol si domáci úbor, ktorý ho už čakal na stoličke a išiel do kuchyne. Starkého nikde nevidel. Zamrzel ho pohľad na pripravené studené raňajky, ale v bruchu mu už poriadne škvŕkalo, tak neváhal a zakrátko bolo po nich.
Starkého našiel v záhradke pri dome, ako sa piple medzi hriadkami paradajok.
“Dobré ráno Harry,” privítal ho opäť trošku chladnejšie, “dúfam, že nemieniš každý deň takto vyspávať.”
Harry neodpovedal.
“Ale ďakujem ti, že si ma včera v noci prikryl,” pokračoval už vľúdnejšie, “bolo to od teba milé. Prepáč mi, že som včera tak zaspal. Počul som všetko až po poslednú úlohu v nejakom turnaji. Potom toho na mňa bolo už priveľa. Môžeš mi to dorozprávať aj teraz, popri práci. Nedaj sa dlho núkať, nech nám to ide od ruky.”
Harry sa pustil do záhonu s paprikami a rozprával. Starký sa už aj niečo pýtal a Harry mu trpezlivo odpovedal.
Dni plynuli ako voda. Všetky boli v podstate rovnaké, ale Harry sa nenudil. Vedel, že vždy dostane najesť a s radosťou starkému pomáhal s každou prácou. Postupne si zvykol na nový spôsob života, na rytmus bežného dňa pána Owena. Nikam nechodievali, iba občas k Dursleyovcom skontrolovať dom, ale aj to nakoniec ostalo len na Harrym.
Žiadne prezradenie nehrozilo a dokonca neprišla ani žiadna sova z Ministerstva, preto považoval svoje konanie za nevinné.
Raz podvečer sa strhla veľká búrka. Pán Owen stihol poodnášať náradie zo záhradky a išiel zaistiť okná na dome. Harry sa rozhodol napísať listy svojim priateľom. Mal im toho toľko povedať, veď posledné dni kvôli práci nemal na písanie vôbec čas.
Hedviga rozhorčene húkala. Harry ju však upokojil, že do tej búrky ju predsa nepošle. Napíše listy a nasledujúce dni ich Hedviga doručí. Vždy bola spoľahlivá a zvládla aj viac zásielok naraz. Navyše posledné dni len poletovala po záhrade a na rozdiel od Harryho zaháľala. Ale doprial jej to, veď u Dursleyovcoch si veľmi nezalietala.
Búrka prerušila ich prácu okolo domu a po nej sa už do ďalšej práce nepustili. Starký si po večeri zdriemol v kresle a Harry odbehol skontrolovať dom Dursleyovcov. S pôžitkom si pozrel večerné správy, aj ďalší program. Dlho pozeral do ich chladničky a dôležito sa prechádzal po ich spálni. Keby to tak strýko Vernon videl, asi by praskol od zlosti. K počítaču sa radšej nepribližoval, predsa sa len necítil spôsobilý použiť ho.
Dom Dursleyovcov vyzeral nezvyčajne pusto a zakrátko naňho pôsobil deprimujúco. Radosť z voľného pohybu po dome mu už vôbec nepripadal zaujímavý. Vrátil všetky veci na pôvodné miesto a všetko pozamykal.
Keď sa vrátil, pán Owen stál na balkóne a pozoroval hviezdy. Obloha sa po búrke vyčistila. Harry sa postavil vedľa neho a vyvrátil hlavu rovnakým smerom.
“Poznáš názvy hviezd, Harry?” spýtal sa Hugh.
“V Rokforte máme aj astronómiu. Robil som z nej skúšky,” nečujne odvetil Harry a hlavou mu opäť preblysla otázka. Ako to, že ešte nedostal výsledky VČÚ?
“Tamtá hviezda krásne svieti. To je Sirius, nie?” Harryho oči sa zaliali slzami. Sirius. Jeho krstný otec. Hughovi to vzápätí došlo a nežne pohladil Harryho po neposlušných vlasoch.
“Prepáč,” začal chlácholivo, “asi si ho mal naozaj veľmi rád a chýba ti.” Harry neodpovedal, len nemo prikývol. Bolo mu to trápne, ale slzy mu aj naďalej tiekli. Rovnako sa cítil, keď ho dojala pani Weasleyová a chcel skryť slzy pred Ronom.
So Siriusom sa mali naozaj radi. Kto z príbuzných mu ešte ostal? Nikto. Všetkých mu vzal lord Voldemort. Ale jeho nedostane.
Owenovo pohladenie v ňom vyvolalo spomienky. Aj profesor Dumbledore ho má rád. A Molly Weasleyová ho vždy brala ako svojho syna. Ona jediná z dospelých ho takto pohladkala, ona jediná ho objímala, pri nej sa cítil ako pri mame.
Chcel pánovi Owenovi vysvetliť, že už chce ísť spať, ale on ho predbehol:
“Harry, pokojne choď do svojej izby. A ak by ti tvoji priatelia dokázali zlepšiť náladu, jednoducho ich sem pozvi.” Harry ostal prekvapene stáť. Niečo také ho predtým vôbec nenapadlo. Zaželal starkému dobrú noc a vo svojej izbe dopísal do listov pozvanie na návštevu. Príhodu s pozorovaním hviezd však radšej nespomenul.

Nasledujúce ráno sa Harry opäť zobudil veľmi neskoro. Preľakol sa a utekal pohľadať starkého. Kuchyňa však bola prázdna, dokonca ani raňajky ho nečakali. Z jednej z izieb sa ozvalo zakašľanie. Harry do nej bez zaklopania vstúpil.
To, čo uvidel, v ňom vyvolalo spomienku na madam Pomfreyovú. Hugh Owen ležal na posteli, vyzeral veľmi zle, kašľal krv a čelo mu zdobili kvapôčky potu.
“Harry, prosím ťa, zavolaj sanitku,” zasípal. Harry neváhal a utekal k telefónu. Napriek tomu, že vyrastal u Dursleyovcov, s telefónom mal minimálne skúsenosti. Slúchadlo držal v ruke iba raz, keď sa mu pokúšal volať jeho priateľ Ron. Ešte šťastie, že na telefóne bolo napísané číslo záchrannej služby.
Sanitka prišla pomerne rýchlo. Zbehli sa k nej tetky z celej ulice a pohoršene si na Harryho ukazovali. Očividne ho obviňovali zo starkého zdravotného stavu. On si to však nevšímal a odprevadil starkého až do nemocnice.
Do domu sa vracal až večer. Starký ho celý čas prehováral, že nepotrebuje, aby s ním niekto ostával. Nakoniec sa podvolil a neochotne sa vybral do metra. Sedel v predposlednom vozni a s hlavou opretou o sklo premýšľal. Čo bude teraz robiť? Dokáže sa postarať sám o taký dom? Na starkého si už celkom zvykol, ba si ho až obľúbil. Bude mu chýbať.
Ako sa blížil k domu, začul z neho vychádzať podozrivé zvuky. Niektoré okná boli otvorené napriek tomu, že pri odchode ich všetky zatvoril. V izbách bola tma, iba občas sa mu zazdalo, že vidí záblesk svetla.
Dvere boli zamknuté, tak ako ich nechal, keď odchádzal. Do domu sa teda musel niekto primiestniť. V hlave mu začala hlodať myšlienka. Ostal sám. Sám medzi muklami. Nechráni ho ani kúzlo Dursleyovcov, ktoré použil Dumbledore na jeho ochranu. A Voldemort žije, je na slobode a pravdepodobne sa dozvedel, že je bez ochrany. Navyše, Harryho prútik ostal v izbe, z ktorej ráno tak splašene vybehol.
Odomkol dvere a začal stúpať po schodoch. Kráčal opatrne, aby ho nezačuli. Cez dvere prenikali tlmené hlasy, ale nedokázal rozoznať, komu patria. Občas sa niekto zasmial. Jazva ho však vôbec nepálila. Odhodlane podišiel k dverám a stisol kľučku.
Hlasy stíchli. Celé prvé poschodie bolo tmavé a prázdne. Harry prehľadal všetky izby. Nikoho však nenašiel. Nikoho ani nepočul. Vyšiel splašene na druhé poschodie, ale hľadanie bolo aj tu neúspešné. Cítil sa nesvoj. Veľký tmavý dom pôsobil oveľa hrozivejšie, ako keď ho neobýval sám.
Zrazu sa z prvého poschodia ozval buchot. Harryho srdce sa roztĺklo, žalúdok sa mu stiahol. Skrýva sa v tomto dome niečo tajomné? Muklovské správy sú plné nevysvetliteľných úkazov. O mnohých však vedel, že za nimi sa skrýva činnosť čarodejníkov.
Snažil sa zísť na prvé poschodie tak, aby ani jeden schod nezavŕzgal. Spoza dverí k nemu doľahol tlmený smiech. Vstúpil do jedinej veľkej miestnosti na prvom poschodí a rozhliadol sa. Uprostred najdlhšej steny stál tmavý krb. Podišiel k nemu. Jeho oči si už privykli na šero a na dlážke pred krbom rozoznal jemný prášok a v ňom stopy. Boli však zvláštne. Vyzerali, ako by jeden z ich pôvodcov mal iba jednu nohu.
Spoza ťažkého zamatového závesu sa ozval šuchot. Harry k nemu nečujne pristúpil. Srdce mu tĺklo ako o závod. Siahol do vrecka na prútik. Ten však bol stále v izbe. Prečo si ho nezobral, keď bol pred chvíľou na druhom poschodí? Musel konať. Ak je niekto za závesom, určite počuje, že sa prestal hýbať.
Chytil okraj závesu. Teraz alebo nikdy. Prudko ním trhol. Za závesom sa zjavila ryšavá hlava.
“Ron!” vykríkol Harry s úľavou. Ron si oboma rukami držal ústa, až bol celý červený v tvári. Telo sa mu triaslo, ale nie od strachu, lež od potláčaného smiechu.
“Ahoj…” vyšlo z neho horko-ťažko, ”Harry…” Ron nevedel zastaviť svoj smiech. Veľmi mu však pomohol pohľad do Harryho tváre, ktorá nadobúdala nebezpečný výraz.
“Dobre sa zabávaš?” začal spočiatku potichu, no tón jeho hlasu nenechal Rona na pochybách, že tu sa sranda končí. “Máš pocit, že po minulom roku mám náladu na takéto žarty?” pokračoval Harry zvyšujúc hlas. Hnev, ktorý ho pohlcoval úplne vytlačil úľavu, ktorá prišla, keď zbadal svojho najlepšieho kamaráta. Ron bol na takúto reakciu jednoznačne pripravený, pretože vôbec nevyzeral prekvapene. Pokojne stál, počúval Harryho výlev a zúčastnene mu prikyvoval pozorujúc špičky vlastných topánok.
Harry náhle zmĺkol. Skriňa neďaleko nich zavŕzgala a z jej dverí vypadol Divooký Moody.
“Sakra práce,” zašomral a snažil sa vymotať zo starého zimného kabáta. Postavil sa, pričom jeho drevená noha vyzerala akosi nestabilne. Harrymu svitlo, koho stopa ho pred krbom tak zmiatla. “Prepáč, Harry, nechal som sa nahovoriť na takúto hlúposť. Mrzí ma to,” ospravedlňoval sa Harrymu.
Harry zrazu prudko skríkol, až Rona nadhodilo od ľaku:
“Koľko vás tu vlastne je?” od prekvapenia zabudol zatvoriť ústa. Spoza ďalších závesov začali postupne vychádzať ďalšie známe tváre. Hermiona Grangerová, Fred a George Weasleyovci, ich sestra Ginny, Remus Lupin, Nymphadora Tonksová a na veľké prekvapenie Luna Lovegoodová a Neville Longbottom.
Harry nevedel, či sa má hnevať alebo radovať. Remus pozapaľoval v izbe všetky svetlá. Napriek tomu však Harrymu nebolo stále nič jasné. Odkiaľ sa tu zobrali?
Alastor Moody si obzeral izbu, pričom jeho čarovné oko skúmalo každý jej kút. Luna sa pohodlne usadila do jedného z kresiel a vypliešťala oči na Rona. Ginny sa snažila upratať zvyšky hop-šup prášku spred krbu. Nikto nič nehovoril. Tonksová mala dnes zapletené hnedé vlasy a čosi šepkala do ucha Nevillovi. Všetci sa počas leta poriadne zmenili.
Napäté ticho prerušil Moody.
“Harry, ako sa opovažuješ pohybovať sa bez prútika?” zvrzal Harryho. Harry naňho prekvapene pozrel. On ho ešte bude napomínať? “Vieš, že Voldemort je nevyspytateľný a ty si ostal úplne sám v muklovskom svete.”
Harry chcel protestovať, ale do popredia sa vtisla dôležitejšia otázka:
“Ako ste sa dozvedeli, že som tu ostal sám? Prečo ste sa tu vlastne všetci zjavili?” niežeby ich nechcel vidieť, ale ich prítomnosť bola každopádne zvláštna, ak nie aj podozrivá.
“Harry,” ozvala sa Tonksová, “sľúbili sme ti predsa, že ťa tu celé leto nenecháme. A navyše týždeň sme od teba nedostali žiadnu správu, začali sme sa báť.”
“A my sme dnes ráno dostali list, v ktorom nás pozývaš na návštevu,” dodal Ron naoko rozhorčene. “Neville a Luna majú od udalostí zo Siene proroctiev tiež povolený vstup na Grimmauldovo námestie, tak sme ich zobrali so sebou. Sirius dom by sme už vlastne nemali používať, ale…” Ron zmĺkol.
“Neboj sa Ron, cez Siriusovu smrť som sa už preniesol,” zaklamal Harry. “Koho to bol vlastne nápad, takto ma vystrašiť?” automaticky sa otočil k bratom Weasleyovým.
“Na nás sa nepozeraj Harry. Výnimočne to nebol náš výmysel,” bránil sa George. “Veru tak,” pritakal mu Fred a veľavýznamne hodil očkom za seba.
Harry sa opatrne rozhliadol po prítomných. Nechcel neprávom obviniť nikoho ďalšieho. Pohľad mu spočinul na Hermione. Sedela celá červená a doposiaľ neprehovorila. Zacítila jeho pohľad, ale nepozrela sa naňho. Harry sa rozhodol nechať to tak, ale odpoveď si aspoň domyslel. Ani Ron, ani Hermiona sa mu neodvážili pozerať do očí. Veď počkajte, pomyslel si Harry…
Vtom niekto zazvonil. Harry sa strhol, starký nemával predsa žiadne návštevy. Jeho pohľad sa stretol s Moodyho. Vstal a odhodlane vykročil ku schodom. Moody a Lupin mu boli v pätách. Zišiel po schodoch ku vchodovým dverám. Ozvalo sa ďalšie zvonenie. Obzrel sa, Moodyho oko už určite preskúmalo priestor za dverami, tak mu len súhlasne kývol hlavou.
Harry otvoril dvere a zostal prekvapene zírať. Za dverami stál Albus Dumbledore.
“Na tejto ulici som nebol pätnásť rokov,” začal namiesto pozdravu.
“Dobrý deň, pán prof…,” nedokončil, lebo Dumbledore už vstúpil dovnútra a za ním sa zjavila ďalšia postava. Skôr postavisko.
“Hagrid,” zvolal natešene Harry. O nohu sa mu niečo obtrelo. Sivá mačka mu bola povedomá. Vybehla po schodoch na prvé poschodie. Harry zatvoril dvere a pobral sa za ostatnými. Toľko prekvapení teda nečakal. Najmä Dumbledorova návšteva mu bola podozrivá. Argument, že na tejto ulici už nebol 15 rokov ho nepresvedčil. Hádam si neprišiel zaspomínať.
Po prvotnom ostychu sa v miestnosti rozprúdila živí vrava. Dumbledore vyčaroval stôl plný dobrôt, priateľská návšteva sa zmenila na bohatú hostinu. Harry sa cítil veľmi zvláštne. Ešte nikdy nevidel Dumbledora, McGonagallovú, Hagrida i Moodyho takto sa neviazane rozprávať a zabávať. Luna v kockovanej sukni načúvala Nevillovmu chváleniu, že z elixírov dosiahol na VČÚ prvýkrát známku S. Hermiona debatovala s Ronom, akoby sa v živote nevideli a potrebovali si povedať niečo strašne dôležité. Harry ich nechal, mal si čo povedať aj s Lupinom, ktorý bol dnes očividne vo forme. Asi bol práve nov. Tonksová menila uši na požiadanie Ginny, ale obe vyzerali akési bez života. Moody nezabúdal na ostražitosť a podchvíľou kontroloval dom aj okolie. Harry vedel, že pokiaľ je tu s ním Dumbledore, nič im nehrozí.
Dnešný únavný deň sa začal prejavovať. Harry sa pristihol, ako stráca prehľad o tom, čo mu Luna rozpráva o dovolenke so svojím otcom. Nakoniec celkom upadol do polospánku a keď sa prebudil, chvíľu mu trvalo, kým pochopil, kde vlastne je. Na zemi tvrdo spali Ron, Hermiona, Neville, Ginny i Tonksová. Freda a Georgea však nikde nevidel. Časť izby bola zahalená do tmy, len v jednom kúte neustále bdel Moody a niečo si šeptal s Dumbledorom. Zo schodov sa ozval šuchot. Krátko nato sa v izbe zjavil Lupin, asi bol na obhliadke domu.
Harry si pretrel oči a podišiel bližšie k svetlej časti izby. Moody zmĺkol, ohľaduplne ukončil rozhovoril a vzdialil sa. Harry si sadol oproti Dumbledorovi. V očiach mal plno otázok, cítil sa však neisto. Profesor však bol na tom podobne. Po poslednom Harryho výstupe v jeho pracovni očakával teraz jeho reakcie.
“Ako to, že som ešte nedostal výsledky VČÚ?” prerušil ticho Harry. “Mali predsa prísť v polovici júla. A ako som počul, ostatní ich dostali.”
“Výsledky sme ti poslali dvakrát, Harry, ale ani jedna zo školských sov sa odvtedy nevrátili,” vysvetlil tajomne.
Harry vyvalil oči: “Ako som teda dopadol?”
“Mohol by som sa tváriť, že si nepamätám všetky výsledky, ale ty vieš, že v tvojom prípade by som určite klamal,” reagoval Dumbledore s úsmevom a vytiahol z plátených nohavíc zvitok papiera. “Tvoje výsledky sú nasledovné: Z čarovania si dostal P, obrana proti čiernej mágii bola vynikajúca. Tvoj patronus všetkých presvedčil. Transfigurácia bola neistá, ale nakoniec si dostal V, astronómia dopadla napriek nezvyčajným udalostiam slabšie, získal si D, veštenie pokazilo priemer takmer každému, obdržal si S-ko, no a z dejín mágie si nakoniec dostal tiež S-ko, pretože profesor Tofty zobral do úvahy tvoju nevoľnosť. Na záver najlepšie známky – herbológia V a starostlivosť o zázračné tvory tiež. Ako vidíš, výsledky nie sú najhoršie. Počet získaných VČÚ si vieš spočítať aj sám. Z najdôležitejších predmetov máš postačujúce výsledky na štúdium MLOKov.
Harry sa obzrel, pretože si spomenul na profesorku McGonagallovú, ktorá mu radila pri výbere povolania.
“Profesorka McGonagallová mala povinnosti, tak sa, hoci nerada, musela odmiestniť. Vráťme sa ešte k VČÚ. Ostal ešte jeden predmet, ktorý som si nechal na koniec a mohol by trošku spôsobiť problémy,” vysvetlil Dumbledore.
“Elixíry,” doplnil ho Harry. Pri pomyslení na profesora Snapea ho zamrazilo.
“Správne, z elixírov si získal hodnotenie P,” Harry sa nechtiac pousmial. Takéto hodnotenie nečakal. Vedel však, že Snape je veľmi prísny pri výbere študentov na svoje hodiny v šiestom ročníku. Na jednej strane sa mohol tešiť, že sa tohto predmetu zbaví, ale pre povolanie aurora mali byť elixíry nevyhnutnou súčasťou jeho prípravy.
“Dá sa s tým niečo robiť?” oľutoval svoju otázku Harry. Pripadal si, ako by žobral o protekciu, ktorá bude preňho skôr utrpením.
“Porozprával som sa profesorom Snapeom. Zatiaľ som ho nepresvedčil a ani to nechcem robiť. Myslím, že musíme vyskúšať všetko. Navrhoval by som ti, aby si za ním zašiel, a požiadal ho o výnimku.” Harry zhrozene pozeral na profesora, či to naozaj myslí vážne. Snape s ním pri prvom súkromnom kontakte vyrazí dvere. Akiste sa ešte nepreniesol cez jeho trúfalé hrabanie sa v jeho mysľomise.
“Ak to nevyjde,” že o tom pochybuješ, pomyslel si Harry, “mám v zálohe ešte nejaké riešenia. A teraz mi prepáč Harry, ale som už dosť unavený, mal by som sa už vrátiť do Rokfortu,” uzavrel rozhovor Dumbledore.
“Môžem sa ešte niečo opýtať?” zabojoval Harry.
“Dobre, ale už len jednu otázku,” nechal sa presvedčiť Dumbledore.
“Čo bude ďalej?”
“V tomto dome každopádne ostať nemôžeš. Suseda pán Owena dostane zajtra muklovskou poštou prosbu, aby dohliadla na jeho dom, kým bude v nemocnici. Vy sa zajtra ráno presuniete Rytierskym autobusom do Brlohu. Odtiaľ potom pocestuješ do školy. Uvidíme sa v škole, Harry,” hovoril a nečujne schádzal po schodoch. “A ešte niečo,” dodal už pri dverách, “tvoje táranie pred pánom Owenom bolo nerozumné, museli sme sa postarať o to, aby na všetko zabudol.” Harry chvíľu prekvapene zízal na zatvorené dvere a ani nevedel ako, odvliekol sa do svojej izby na druhom poschodí. Začínalo pomaly svitať, predchádzajúci deň aj noc, ho naozaj zmohli.

>>kapitola IV